Tisovské spomienky

(Stano Kamenský a priatelia)

Život človeka je poskladaný z chvíľ všedných, ale aj takých,
ktoré v ňom zanechajú stopu na celý život. Medzi také chvíle
4 roky prežité na SPŠ určite patria. 4 roky v živote človeka
nie je veľa. Ale dosť na to, aby sa človek niečo nové naučil,
niečo zažil, aby sa zmenil. Také boli študentské roky prežité
v Tisovci.
Pamätám si ako dnes, prvý deň v internátnej izbe, keď sme jeden
za druhým prichádzali a spoločne čakali, kto bude ďalší, kto to
bude, ako bude vyzerať. Takto sa odrazu zišla 7 členná partia,
z ktorej sa neskôr vytvoril jednoliaty celok. Bol to deň, ktorý
poznačil náš život nielen na nadchádzajúce 4 roky.
Prvé týždne
sme všetci túžobne očakávali piatky a tešili sa domov, pretože
internátny život bol pre nás niečím cudzím. S postupom času sa
ale karta obracala a spoločne sme sa tešili v nedeľu z toho, že
sme opäť spolu na internáte a čo všetko zažijeme. A nebolo toho
málo. Opísať všetko, na to by nestačila ani celá táto knižka.

4 roky na strednej škole, to nie sú len 4 roky strávené v škole.
Sú to roky dospievania mladého človeka, utvárania si vlastného
názoru a pohľadu na svet. Je to príprava na život. Za ten čas sa
7 chlapcov z izby č. 11 spriatelilo na celý život. Je to partia,
ktorá sa spoločne dokázala baviť i priložiť ruku k dielu.

Raz počas povinného štúdia sme začali hrať karty. V izbe so
siedmimi ľuďmi to nešlo celkom potichu, čo prilákalo pozornosť
vychovávateľa. Slušne nám pripomenul pôvodnú myšlienku a náplň
povinného štúdia. Jeho slová však nepadli na úrodnú pôdu a ako
sa dvere zatvárali, karty sa opäť rozdávali. Po treťom, akusticky
výraznejšom upozornení, naše karty skončili na kúsky roztrhané
v koši. Vychovávateľ nás nenápadne upozornil, že na druhý deň
budú naše vedomosti preverené, keďže sa nepotrebujeme učiť. Ani
tomuto sme však nevenovali veľkú pozornosť, čo nás na druhý deň
veľmi mrzelo. Najbližšie 2 dni sme všetci odpovedali na každej
hodine a žatva pätiek bola bohatšia, ako jesenná úroda obilia.
Najhoršie to však znášali naši kamaráti, ktorí dochádzali z blíz
keho okolia a ktorí sa v celej veci zviezli s nami nevinne.

Priložili sme však i ruku k dielu a svojpomocne sme si urobili
posilňovňu. Stroje a vybavenie bolo a tak sme hľadali miestnosť,
kde ju urobiť. Vhodnú miestnosť sme našli v pivnici školy, vedľa
kotolne. Bol tam sklad snáď všetkých nepotrebných starých vecí
z celej školy. Na nich hrubá vrstva uhoľného prachu od kotolne.
Tak sme sa pustili do diela. Tri týždne sme chodili na internát
unavení a čierni ako kominári. Výsledok bol však prekvapujúci
nielen pre nás, ale aj pre niektorých učiteľov a nášho vychová-
vateľa. Miestnosť vybielená, stroje a činky pekne rozložené,
závažia a stojany ponatierané... Bola radosť pozrieť sa, na ten
rozdiel oproti zabudnutej a špinavej miestnosti, ktorou naša nová
posilňovňa bola predtým.
Na internáte chýbala spoločenská miestnosť - klubovňa. A tak
v pivničných priestoroch internátu sa začala myšlienka nášho
vychovávateľa meniť na skutočnosť. S jeho vedením i výdatnou
pomocou sme vybúrali deliacu stenu a z dvoch malých miestností
vznikla jedna veľká. Priestory boli veľmi zanedbané, radiátory
hrdzavé, okná špinavé, rámy prehnité a všade plno prachu. Po
niekoľkých týždňoch pilnej práce sa z tmy a prachu začala vynárať
obývateľná miestnosť. A postupne vznikala krásna, nová klubovňa
s novým kobercom, sedacími kútikmi a stolmi, videom, televízorom
a hudobnou zostavou. Cítili sme veľké zadosťučinenie a najmä radosť,
keď sa večer čo večer schádzalo osadenstvo internátu v hojnom počte
v novej klubovni, pozerali sa filmy, počúvala hudba a každému sa
tam iste páčilo, pretože sa tam vracali večer čo večer. Klubovňa
sa stala snáď najobľúbenejšou miestnosťou internátu a väčšina
obyvateľov internátu ju využíva až dodnes.
Jednou z najveselších príhod na ktorú si spomínam bolo, keď
v televízore bežali majstrovstvá sveta v hokeji. Na prvom poschodí
bola jedna izba upravená ako študovňa a oddychová miestnosť
s kreslami a televízorom. Počas voľných chvíľ sme sa všetci rýchlo
ponáhľali sem, aby sme sledovali napínavé športové zápasy.
Miestnosť bola zatemnená, aby vynikol televízor a tak sa veľmi
nedali rozoznať tváre sledujúcich študentov. Kreslá v miestnosti
boli iba dve, čo samozrejme nestačilo 10 - 15-tim ľuďom, ktorí
sem prišli. Ako je však nepísaným internátnym pravidlom, najstarší
ročník má najlepšie miesta vpredu, v kreslách a tak ďalej. Ak si
sadol do kresla niekto mladší, keď prišiel starší študent, musel
sa mu vystúpiť. A tak som ako "neobmedzený pán" štvrták, alebo ak
chcete "stará pasta", vstúpil do tejto miestnosti. Neodtŕhajúc zrak
od televíznej obrazovky som sa v prítmí blížil ku kreslu. Postavu
som jemne poklepal po pleci a takto mu slušne hovorím: "Zmizni
z kresla, nech si sadnem." Odozva žiadna. Opakujem teda svoju
žiadosť hlasnejšie a razantnejšie: "Tak vypadni už a nezdržuj ma!"
Postava v kresle sa pomaly zdvihla a ja z očami na obrazovke pomaly
klesám do pohodlného kresla. Avšak kútikom oka sa mi zazdalo, že
postava, ktorá sa z kresla zdvihla, je akási "netypická". Pozriem
sa lepšie a veru. Postava bola dosť vysoká, vlasov už pomenej
a v šere rozoznávam pána vychovávateľa Kováča. S nemým úžasom
rýchlo vstávam a ospravedlňujem sa. Tento skutok samozrejme
neušiel pozornosti mojich priateľov sediacich okolo a od smiechu
sa až plieskali po stehnách. Pán Kováč si sadol späť do kresla.
To však nebol koniec, pretože prichádzali ďalší moji priatelia,
ktorí sa rovnakým spôsobom pokúšali vyhodiť "postavu" z kresla
a všetci sme sa veľmi dobre zasmiali a pobavili.

Raz v noci sa nám však stala už menej veselá príhoda. Bola asi
jedna hodina nad ránom, keď ktosi v izbe skríkol "Vstávajte HORÍ!!!"
Okamžite sme boli na nohách, našťastie sa nejednalo o požiar na
internáte, ale horela budova oproti internátu - terajšie
Evanjelické gymnázium. V tom čase táto budova bola veľmi schátraná,
bez okien a dverí, hotové rumovisko. Vo vnútri v niekoľkých
miestnostiach bolo nahádzaných niekoľko vrstiev starých matracov,
ktoré teraz horeli. Požiar sa závratnou rýchlosťou zväčšoval a my
sme nemohli robiť nič, len sa pasívne prizerať. V tom čase neboli
žiadne mobily a tak zostávalo len s otvorenými ústami čakať.
Netrvalo to však dlho a oheň zbadali aj vychovávatelia, ktorí
privolali požiarnikov. Tí sa schádzali na náš vkus akosi pomaly
a keď prišla prvá cisterna s jedným požiarnikom, ktorý ju aj
obsluhoval a prúdnicu "dostal" do rúk pán Kováč. Ten nelenil
a striekal veľké prúdy vody priamo do najväčších plameňov. Potom
už dostali udalosti rýchly spád, dorazili ďalšie požiarnícke autá
a prúdy vody smerujúce do ohňa sa znásobili. Vyzeralo to však, že
živel je silnejší a požiarnici uvažovali, že musia strhnúť z budovy
strechu, aby sa aj tá nechytila. Budova mala drevené podlahy, čo
v tejto situácii nebolo veľmi priaznivé. Nakoniec však plamene
predsa len ustúpili a aj strecha teda zostala na svojom mieste.
Pohľad na budovu bol však žalostný. Požiar ju už zdevastoval takmer
definitívne. Podlažia prehorené, zvyšky okenných rámov zhoreli
definitívne a steny boli poznačené veľkými čiernymi jazykmi.
Nás, siedmych priateľov, už poznali aj v škole ako jeden tím a tak
ráno sme boli uvolnení z vyučovania a pomáhali sme budovu vyprázdniť.
Postupne sa pridali aj ostatní študenti. Práca nám išla od ruky
a tak budova bola za niekoľko hodín vyprázdnená. O tom, čo sa
skutočne odohrávalo vo vnútri budovy počas požiaru, asi trochu
napovie neforemná hruda skla, ktorá sa v obrovskej horúčave
vytvorila roztavením zvyškov okenných tabúľ a ktorú mám dodnes
doma.
V tomto príspevku sa mi podarilo vylíčiť vám len malú časť pestrého
študentského života. Je to len zlomok spomienok, ktoré mi navždy
utkveli v pamäti a poznamenali náš študentský život.
Nespomenul
som budovanie novej palubovky v telocvični, pri ktorom sme tiež
pomohli. Nespomenul som naše prvé študentské lásky, či tajné
nočné "výpravy" na dievčenské chodby. A ani naše časté a nie
celkom povolené výlety na Tisovskú dominantu - vrch Hradová.
Ten sa týči nad starým stredoškolským internátom, ako jeho
obrovský a mocný ochranca, ako nemý svedok krásneho a neopako
vateľného študentského života. Iba on vie o všetkých študentských
výčinoch a pestvách; vie, ale nepovie. Tie zostanú ukryté v srdciach
tých, ktorí tam žili, ktorí vdychovali tú úžasnú atmosféru a ktorým
Tisovec tak mocne prirástol k srdcu, že sa sem vždy budú radi
vracať.
Záverom sa mi ešte žiada vyjadriť srdečné poďakovanie našim
učiteľom a vychovávateľom, pretože práve oni boli tí, ktorí
tvorili a tvoria celú tú nezabudnuteľnú atmosféru. Stelesňujú
nevyčerpateľný prameň porozumenia, ochoty, tolerancie a najmä
trpezlivosti pri výchove mladých ľudí. Vložili do nás svoje
vedomosti, svoju nádej a nám zostáva veriť a dúfať, že sme ich
nesklamali.
Vďaka patrí Vám všetkým. Osobitne pani učiteľke
Vilhanovej, Škodovej, Beregiovej, p. učiteľovi Sakalošovi,
Beregimu, Grillimu a pánu riaditeľovi Gajdáčovi.
Zvláštne
a srdečné poďakovanie patrí však človeku, ktorý počas štyroch
rokov držal nad nami ochrannú ruku, nespustil z nás svoj
starostlivý pohľad, ktorý sa nám celý čas venoval najviac
a daroval nám kus svojho vzácneho života. Na internáte bol
naším vychovávateľom, otcom, bratom i priateľom v jednej osobe.
Spoločne s nami zdieľal naše radosti i starosti. Priateľstvo
a spolupatričnosť, ktorú nám vštepil, v nás pretrváva až dodnes.
Za toto všetko si Vás, pán Jozef Kováč, ja i moji priatelia
nesmierne vážime a patrí Vám srdečná vďaka.

Stano Kamenský a priatelia:

Laco Bihari, Milan Gembický, Peter Sabacký,
Miro Štefanovie, Peter Ružička a Roman Škorňa.

---

Spomienka na roky strávené na strednej škole v Tisovci
z pohľadu bývalého žiaka.
( Ing. Miloš Korman)

Začalo sa to príchodom na školu do malého gemerského mesta Tisovec, ktorého meno mi dovtedy nič nehovorilo a jedinú informáciu o tamojšej škole som mal z našej základnej školy v Banskej Bystrici od učiteľky chémie. Takže som "vyletel z rodného hniezda" vo veku, keď si človek začína formovať názory na život a formuje svoj životný štýl i záľuby.
Prvé, o čo som sa začal samozrejme popri školských povinnostiach zaujímať bolo, čo s voľným časom. Keďže už od malička som lyžoval a v Banskej Bystrici hrával hokej za "Iskru" a volejbal za "Partizán", snažil som sa nájsť športové uplatnenie na vyplnenie voľného času. Prešiel som na iný spôsob štúdia, opustil som domov a ako každý mladý človek chcel som sa uplatniť, zviditeľniť. Všetko bolo v mojich rukách, bojoval som na vlastné tričko, ale záležalo na tom, kto mi ukáže možnosti. A musím povedať, že tu som mal šťastie. Dostali sme ako trieda v prvom ročníku telocvikára s veľkým T Mgr. Milana Kedera z Veľkých Teriakoviec. Človeka neveľkej postavy, zato však dušou aj srdcom pravého športovca, ktorý v nás vedel zapáliť bojové srdcia za športovú reprezentáciu školy a vďaka ktorému sa šport stal pre nás - jeho žiakov neoddeliteľnou súčasťou života.
V škole v tej dobe fungovali viaceré športové krúžky. V brannom viacboji sme pod vedením vedúceho Mgr. Milana Kedera pravidelne ako škola vyhrávali okresné preteky, ktoré sa s veľkou pravidelnosťou konali pri Rimavskej Sobote na jazere Kurinec. V celoslovenskom meradle sme končili na druhom, treťom mieste, ale nedokázali sme nikdy pokoriť lesníkov z Liptovského Hrádku. Samozrejme takýmto pretekom predchádzala tvrdá príprava. Preto nemôžem zabudnúť na týždňové sústredenia v "Rejkovom", pod prísnym a veľmi kritickým okom už spomenutého profesora Kedera, ktorý nášmu šesťčlennému družstvu dával poriadne zabrať. On sám vstával o 6.00 hod, aby nám pripravil teplý čaj, pretože deň začínal cezpoľným behom na vzdialenosť asi 8 km už ráno o 7.00 hod., potom prišla na rad streľba z malokalibrovky, vzduchovky a tréning ďalších disciplín. No a na večer samozrejme beh, pre zmenu opačným smerom, lebo pán profesor hovoril, že keby sme behali šesť dní dvakrát denne len jedným smerom, tak by sa nám pomotali hlavy.
Trasu behu dôkladne vybral tak, aby nás mohol celý čas kontrolovať ďalekohľadom. Potom sme sa už len čudovali, keď chcel rozdeľovať rannú porciu párkov tých, čo sa ulievali pri behu , ostatným. Zabavil sa na nás aj vtedy, keď nám vytýčil azimut tak, že nás zaviedol priamo do kravína. Zapáchajúce miesto sa nám nepozdávalo, tak sme sa vrátili svoj postup skontrolovať, ale to nás už čakal a so smiechom vykukol spoza budovy.
Po takýchto všestranných tréningoch sme museli byť dobre pripravení aj na iné súťaže , ktorých bolo v tých rokoch neúrekom. Spomeniem len niektoré: rôzne behy - Beh ulicami Hnúšte, Rimavskej Soboty, Tisovca, atletické stretnutia stredných škôl, plnenie odznakov zdatnosti, v ktorých získavala naša škola popredné umiestnenia nielen vo vysokom percente účasti, ale aj v dosiahnutých výsledkoch. Ja sám som v roku 1979 získal zlatý odznak , s ktorým sa postupovalo na Majstrovstvá Slovenska, kde som sa v Banskej Štiavnici pod vedením pána profesora Lavického umiestnil na druhom mieste v kategórii mladších dorastencov a do Tisovca som doniesol striebornú medailu. Za tento výkon som získal umiestnenie v prvej desiatke najlepších športovcov okresu.
V Sokolských a Dukelských pretekoch brannej zdatnosti pod vedením pána profesora Ing. Grilliho sme mali aj majsterku Slovenska E. Kuvikovú. V tej dobe sme si ani neuvedomovali vynikajúce športové vybavenie školy - koľko zbraní bolo na škole, keď každý pretekár mal vlastnú zbraň a samozrejme koľko nábojov sa minulo, keď len na jednej streľbe na už spomenutom sústredení som vystrieľal 3x25 nábojov a strelieb bolo šestnásť !
Obdivuhodná bola aj snaha a záujem našich profesorov, ktorí sa nám venovali vo svojom voľnom čase aj napriek veľkej zodpovednosti za nás, študentov, ochotných v každej chvíli niečo vyparatiť.
Ďalším krúžkom, na ktorom bývali tréningy s veľmi prísnou pravidelnosťou, bol basketbalový krúžok pod vedením pána profesora Dr. Lavického. V tomto športe sme pravidelne vyhrávali okresné turnaje a účasť na turnaji banskobystrického kraja bola samozrejmosťou. Boli roky, keď basketbalisti hrali krajskú súťaž, ale to som ja zmeškal o niekoľko rokov. Tréner Lavický tiež kládol dôraz na kondíciu a preto tréningové dávky behu na Hradovú boli na dennom programe ( Hradová je masív, na úpätí ktorého leží naša škola ). Pán profesor Lavický trénoval s nami aj volejbal a ostatné loptové hry, okrem futbalu, ktorý bol v meste Tisovec v tom čase pod trénerskou taktovkou pána profesora Grilliho.
Profesor Grilli viedol okrem už spomenutých príprav na Dukelské preteky aj strelecké súťaže a biatlon.
Naša škola bola v tom čase jedinou strednou školou v meste Tisovec a preto veľa športovcov, ktorí robili dobré meno Tisovcu, boli študentmi práve našej školy.
V zimných mesiacoch fungovali halové športy, napríklad pinpongový krúžok s pravidelnou účasťou v okresnej súťaži pod vedením pána profesora Ing. Parobeka, potom behy na lyžiach s malokalibrovkami ( biatlon), lyžiarske výcviky na svahu v Rejkovom. V týchto disciplínach sa angažovali pán profesor Sakáloš, pán profesor Keder a pán profesor Jurík. V zime sa robieval aj ľad za školou a internátom, kde sa hrával hokej.
V letných mesiacoch prišli na rad atletické súťaže, branné súťaže, súťaže plnenia odznakov zdatnosti. Plavecký výcvik sme mali na krytej plavárni v Brezne.
Je ťažkou úlohou vymenovať všetky športové aktivity z tohto obdobia, zoznam tých, ktorí sa na nich zúčastnili z radov profesorského zboru je veľmi dlhý a ešte viac je tých, ktorí sa ich zúčastnili ako študenti. Ale s istotou môžem povedať, že všetci, ktorí sa do športového diania zapojili, dodnes na chvíle strávené v kolektíve pri športe nezabudli. Lebo šport, to nie sú len výkony a únava, ale aj veľa priateľstiev, veselých zážitkov a nezabudnuteľných chvíľ.
Moje športové aktivity v Tisovci sformovali môj vzťah k telocviku a pohybu a mali veľký vplyv na môj život. Dodnes si najlepšie oddýchnem pri športe a práve dobrá fyzická kondícia mi umožňuje podať dobrý výkon v práci a niekedy aj s unaveným telom, ale oddýchnutou mysľou a elánom podávať výkon v mojom zamestnaní.
A ešte môžem povedať, že športovisko je miesto, kde človek najlepšie spozná ľudí. Väčšina mojich priateľov sú ľudia, s ktorými sa stretám pri volejbale, turistike, korčuľovaní, hokeji, basketbale, cyklistike, lyžovaní.
Slovensko je malá krajina a ja celý život na rôznych miestach v práci či osobnom živote stretám ľudí, s ktorými ma čo len na chvíľu spojil šport. Spoznávame sa, spomíname a vždy mi ostáva príjemný pocit.
Ďakujem tým, ktorí ma k športu priviedli a o ktorých som v tomto článku hovoril.
A pozdravujem všetkých tých, ktorí si spolu so mnou na tie časy spomenú.

V Hlohovci, 15.3.2001 Ing. Miloš Korman

---

Rodáci a priemyslovka
(JUDr. Ján Caban)

50. rokov priemyslovky v Tisovci

Rodáci a priemyslovka

Všetko so všetkým súvisí. História železiarstva a neskôr hutníctva má v Tisovci svoju dlhoročnú tradíciu, ako je o tom podrobnejšie popísané na inom mieste. Avšak aj keď sa menila kvalita výroby, jej technická úroveň, spôsoby spracovania rúd a pod. Vždy sa pri tejto práci vychádzalo zo zdrojov pracovných síl, ktoré ponúkal Tisovec a jeho najbližšie okolie. Tak postupne vyrastali generácie železiarov či hutníkov, ktoré boli s touto výrobou dedične prepojené. Aj keď sa nie vždy podarilo tradíciu v rodine zachovať, vždy tu boli noví železiari, noví hutníci, ktorí si zastali uvolnené, alebo potrebné miesta pri vysokej peci, alebo na jej pridružených prevádzkach. Samozrejme s touto tradíciou išla ruka v ruke aj vzdelanostná úroveň, kvalifikácia a predpoklady na zvládnutie čoraz náročnejšej výroby. Len vďaka takejto histórii a tradícii výroby a vzdelávania sa rozhodovalo v päťdesiatych rokoch o založení školy so špecializáciou nadväzujúcou na túto výrobu.
Tu sa začína písať novodobá história vzdelávania i železiarskej výroby. Novodobá aj preto, že jej absolventov si už zväčša pamätáme, ale ako rodáci aj osobne ich poznáme. Preto už vlastne z vlastného poznania, alebo osobných skúseností vieme o osudoch absolventov, ktorí postupne absolvovali prvé ročníky, až po tých posledných, ktorí túto hutnícku tradíciu uzatvorili.
Pre všetkých bol zlomovým rok 1965, v ktorom sa začal proces završovania histórie a tradícií železiarstva v Tisovci, ktorý sa do dnešných dní nezastavil a je otázne, či niekedy bude znovu obnovený. Prenesením symbolického ohňa z vysokej pece v Tisovci a zapálením vysokej pece č. 1 vo Východoslovenských železiarňach sa na jednom mieste história uzatvárala a na druhom sa začínala písať novodobá história železiarstva. Aj pri jednom, aj pri druhom boli tisovčania. Ako keby sme sa nemohli rozlúčiť s tradíciou stáročí, chceli sme byť pri jej pokračovaní, aj keď od Tisovca dosť ďaleko. Lenže bez kvalifikovaných odborníkov - vysokopeciarov by sa bola nová tradícia rozbiehala pomalšie, možno s väčšími problémami, ktoré už tisovčania mali za sebou. Samozrejme vo VSŽ sa nečakalo len na tisovčanov, zaškolenci od vysokých pecí z celej republiky sa v Košiciach stretli pri tej istej vysokej peci.
A tak sa po veľmi ťažkom rozhodovaní, presviedčaní, kolektív peciarov od "tisovskej peci" roztratil na všetky sveta strany. Len máločo sa zamestnalo v Tisovci, ostatné sa rozpŕchlo po doline smerom dole i smerom hore. Na tie časy ťažké rozhodovanie znamenalo, že sa muselo ísť znovu za robotou, pojmom v tom čase už neveľmi známym. Tí čo mali doma korene hlbšie zapustené sa rozhodovali ťažšie, aj tí ostatní, ktorí vedeli robiť len jednu robotu, zato na vysokej odbornej úrovni, sa museli rozhodnúť pre veľkú životnú zmenu. A tak mnohým rodičom nevyšiel zámer, aby deti pri domácej robote ostali v Tisovci. Toto platilo nielen pre už skončených absolventov - tisovčanov, ktorí na peci už robili, ale aj pre tých, ktorí dobiehali hutnícku vetvu školy a priemyslovku skončili v nasledujúcich rokoch. Pre týchto to bolo už skoro samozrejmé, že nie všetci sa budú môcť zamestnať doma, ale budú musieť ísť za robotou, ako sa vraví "do sveta". Takto sme mnohí začali svoju pracovnú kariéru v Košiciach vo VSŽ. Veková štruktúra príchodzích bola dosť široká a tak sa len postupne spájali popretrhávané nitky osobných kontaktov, ktoré sa v Tisovci nadviazali. Jednoduchšie to bolo peciarom, ktorých bolo sústredených na jednom mieste v železiarňach najviacej, ako tých ostatných, ktorí sme sa roztratili po celom podniku.
Takéto hľadanie sa trvalo až do roku 1973, kedy z iniciatívy vysokopeciarov aj za pomoci ostatných sa uskutočnil prvý Tisovský bál. Takýchto sa uskutočnilo trinásť. Medzitým sme pracovne i odborne rástli v nových podmienkach nezabúdajúc nikdy na svoje korene a tak sa Tisovec a tisovčania stávali pevnou súčasťou železiarní. Samozrejme šíreniu mena Tisovec napomáhali aj ostatní absolventi priemyslovky, ktorí sem prišli z celého Slovenska a pamätali sme si ich ešte z prvých rokov školy po jej založení.
Ako pribúdali roky železiarňam, tak pribúdali roky aj tisovčanom a tí prví odchádzali do dôchodku už po prvých rokoch odrobených najmä pri vysokej peci. Žiaľ mnohí z týchto aj svoju životnú púť zakončili v Košiciach a už sa ani do Tisovca nikdy nevrátili. Postupne, ako začali rásť deti a ich deti sa rodáci z Tisovca udomácňovali v Košiciach a Tisovec sa pre nich postupne stával spomienkovým miestom svojej mladosti, svojej školy. Čím ďalej však pribúdali roky, tým viacej sa začínal prejavovať záujem vrátiť sa z času na čas spomienkami na domov, najlepšie však v kruhu tých, ktorým hovorí Tisovec to isté.
Dnes však je to generácia "tých prvých", ktorí sú už na dôchodku a táto skupina je už dnes najpočetnejšia. Tak sa obnovili niekdajšie stretnutia bálovníkov v inej podobe a z počiatočných "priadok" sa vytvoril okruh podujatí a stretnutí, na ktorých sa s istou pravidelnosťou stretávajú tí najroduvernejší. Toto sú aj jediné a zatiaľ posledné záblesky oživovania spomienok rodákov na Tisovec i na školu, ktorá nás pripravila na cestu do života.
Náš vzťah k mestu a ku škole nie je však len v takejto podobe. Ostali a ostávajú po nás viditeľné stopy v snahe aspoň niečím vrátiť mestu a škole to, čo do nás vložili. Na druhej strane nás teší, že aj mesto i škola na nás nezabúdajú. Cítime ústretový vzťah považovať nás za trvalú súčasť mesta a nikdy, keď sa v akejkoľvek veci na nás obrátili, sme neodmietli, naopak, pridali sme i niečo naviac s tým, že aj takto Tisovcu robíme dobré meno všade tam, kde nás zavial vietor rozfúkajúc nás zo školských lavíc na všetky svetové strany.
Oslava 50. výročia založenia priemyslovky v Tisovci, je teda aj oslavou tých, ktorí z tejto školy vyšli a ďalej vychádzjú a ako tisovskí rodáci pokračujú v šlapajách tých, ktorí jednu etapu histórie školy i Tisovca uzavreli, aby ju oni mohli ďalej s dobrým vzťahom k škole a mestu rozvíjať.
Základy tradície a vzťahu absolventov - rodákov z Tisovca ku svojmu mestu i škole boli položené a ani čas im neubral na ich hĺbke a intenzite. Bude záležať len na tých, ktorí sú pokračovateľmi tradície budovania si tohto vzťahu, ako ho budú ďalej pestovať. Pre týchto nech zostanú pripomienkou aj tieto riadky a trvalá pamiatka a spomienka na rodákov a absolventov školy vyjadrená v pamätnej tabuli naveky visiacej na priečelí školy pod ktorú sa spoločne podpisujeme.

V Košiciach, apríl 2001, JUDr. Ján Caban - absolvent SPŠ - hutníckej v Tisovci z rokov 1962 - 1966