Tisovec - mestečko, rozkladajúce sa na brehu rieky
Rimavy. Pomenovanie dostalo od stromu tis, ktorý sa tu v minulosti hojne vyskytoval.
Názov prechádzal mnohými jazykovými zmenami, podľa toho, ktorá reč bola v
tom-ktorom čase úradnou. V rôznych prepisoch: po maďarsky Tisólc, po nemecky
Teisholtz, po latinsky Taxovia a po slovensky Tisowec i Tysowec. Od roku 1920
platí úradný názov Tisovec.
Najstaršie osídlenie lokality Tisovec spadá do mladšej
doby bronzovej. Svedčí o tom pri archeologickom prieskume objavené pohrebisko.
Prvá, zatiaľ známa písomná zmienka o Tisovci je z roku
1334; a to v listine uhorského kráľa Karola Róberta, vydanej 26.júna na Vyšehrade.
Tisovec sa spomína v súvislosti s výmenou majetkov medzi kaločským arcibiskupom
Ladislavom, ktorému dovtedy patril, a sedmohradským vojvodom Tomášom.
V roku 1438 sa Tisovec spomína ako príslušenstvo hradu
Hajnáčka. Počas pobytu Jiskrových vojsk v rokoch 1440 -1462 prežíva významné
obdobie. Do 16. storočia bol poddanskou dedinou. V polovici 16. storočia sa
už spomína ako "oppidum" - mestečko.
Výsadnú listinu získal asi na rozhraní 15. a 16. storočia
pravdepodobne s podporou jednej z dvoch zemepanských rodín, Lošonciovcov,
ktorí sa v druhej polovici 15. Storočia spolu s rodinou Országhovcov stali
vlastníkmi Tisovca.
Koncom 16. storočia došlo k ďalšej zmene feudálnych
vlastníkov. Boli nimi rodiny Kubíniovcov, Forgáchovcov a Nyáriovcov. Z prvkov
ich rodových erbov vznikol aj mestský erb, používaný dodnes.
Ťažké obdobie pre Tisovec nastalo po bitke pri Moháči
v roku 1526. Mesto sa dostalo do bezprostredného susedstva Osmanskej ríše
a Turci ho mnohokrát napadli a vyrabovali. Pri jednej z výprav zajali a ako
rukojemníka odviedli evanjelického farára Jura Mazana. 17. storočie a začiatok
18. storočia boli plné vojenských nájazdov a živelných pohrôm. V roku 1606
- počas bojov Bocskayových vojsk s Turkami - požiar okrem iných budov, zničil
kostol a faru. Morové epidémie v rokoch 1623 a 1711 značne zdecimovali obyvateľstvo.
V roku 1682 počas Tokolyho povstania bol Tisovec vydrancovaný. O päť rokov
neskôr invázia kobyliek zničila všetku úrodu.
Pohromy spôsobili hospodársky a spoločenský úpadok
Tisovca, ktorý sa prejavil i stratou trhových privilégií: prvých, vydaných
pravdepodobne na rozhraní 15. a 16. storočia; druhých vydaných panovníkom
Leopoldom I. v roku 1678. Tretíkrát získali Tisovčania trhové privilégiá až
v roku 1780 od panovníčky Márie Terézie. Podľa nich mohli usporadúvať štyri
jarmoky do roka, v presne vymedzených dňoch, a raz do týždňa organizovať trhy.
Na tradíciu tisovských jarmokov nadviazala i súčasná mestská samospráva a
dvakrát do roka organizuje Tisovský jarmok.
V Tisovci už oddávna existovali tzv. slovenské pece
na zhusťovanie vyťažených rúd. V nízkošachtovej nadzemnej peci tavili železo,
ktoré sa dalo ihneď používať na výrobu predmetov.
Koncom 16. storočia bol zriadený samostatný hámor,
ten však bol kráľovským majetkom. V 17. storočí práce v hámri dočasne prerušili.
Novú železiareň postavil v roku 1689 Adam Kubíni. V roku 1705 ju odkúpil František
Rákoczi II. a slúžila na výrobu vojnového materiálu pre povstalcov. V roku
1711 sa železiareň stala majetkom eráru. V roku 1782 bola postavená vysoká
pec veľkých rozmerov so silnými vodnými kolesami. Na začiatku 19. storočia
bolo železo z vysokej pece spracúvané v dvoch väčších a v jednom menšom hámri.
Na začiatku 19.storočia pre baníkov a hutníkov zo Zvolenskej stolice založili
osadu Tisovské Hámre. Neskôr obidve časti splynuli do jedného administratívneho
celku, ale rozdiely boli zreteľné a ich zvyšky možno postrehnúť ešte i dnes.
V štyridsiatych rokoch 19. storočia bola tisovská pec
najväčším producentom surového železa, tzv. erárneho komolexu v Uhorsku. Železiarska
výroba bola rozhodujúcim odvetvím Tisovca až do roku 1965, kedy bývalé Švermove
železiarne zrušili a výrobu preniesli do Východoslovenských železiarní v Košiciach.
Významnou hospodárskou jednotkou bola aj papiereň.
Založili ju v roku 1663 Kubíniovci na vlastnom majetku. Majitelia ju však
prenajímali papierníckym majstrom. Neskôr viackrát zmenila vlastníka. Papier
vyrábali zo starých handier, a ten expedovali až do Pešti. V roku 1926 ju
zničil požiar. Papiereň dnes pripomínajú už len staré budovy a názov lokality
Papiereň, ležiacej na polceste medzi Tisovcom a Rimavskou Pílou.
.....
Jeho vedúcou osobnosťou nielen v Tisovci a Gemeri,
ale aj na celom Slovensku bol Pavol Jozeffy. Od roku 1820 bol farárom v Tisovci
a od roku 1823 biskupom Potisia. V roku 1842 viedol deputáciu, ktorá vo Viedni
odovzdala slovenský prestolný prosbopis. Bol obrancom Ľ. Štúra a bojovníkom
za zachovanie Katedry slovenskej reči a literatúry na Evanjelickom lýceu v
Bratislave.
Niektorí historici za najpozoruhodnejšiu postavu našich
dejín - popri Štúrovi - považujú Štefana Marka Daxnera. Právom. Tento rodák
z Tisovca bol jednou z hlavných postáv vrcholnej a záverečnej fázy obrodeneckého
hnutia v 19. Storočí. Už v roku 1847 skoncipoval program zjednocujúci požiadavky
národných, kultúrnych, politických i sociálnych slobôd. V roku 1848 ho odsúdili
na smrť. Bol autorom Memoranda slovenského národa z roku 1861, organizátorom
prvého slovenského gymnázia v Revúcej (r. 1862) a stál pri zrode Matice slovenskej
(r. 1863).
Nové cesty v literatúre pre deti a mládež kliesnil
v období slovenského romantizmu Jonatán Dobroslav Čipka. Písal básne v duchu
ľudovej poézie, zbieral a zapisoval ľudové povesti do Codexu tisovského. V
spolupráci s Augustom Horislavom Škultétym vydal dva zväzky "zábavníka pre
deti" Zornička, priekopnícke dielo v literatúre pre deti a mládež.
Básnikom poštúrovskej generácie bol Gustáv Lojsko
- Hostivít Tisovský, profesor na prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej. Vydal
tri básnické zbierky, poskúsil sa aj o drámu, uverejňoval i poviedky historické,
folkloristické, pedagogické články, besednice a fejtóny.
Jeden z najhorlivejších zástancov Štúrovej slovenčiny,
spoluredaktor Slovenských národných novín a druhý tajomník slovenskej národnej
rady bol Bohuslav Nosák-Nezabudov. Vydal dva cykly Spevov tatranských, písal
povesti, prekladal z latinčiny, nemčiny, poľštiny, srbčiny, chorvátčiny, slovinčiny
a ruštiny.
Takmer tridsať rokov žila Terézia Vansová, realistická
spisovateľka, redaktorka, propagátorka ženskej emancipácie v neďalekej Rimavskej
Píle. Tu vznikli i jej významné literárne diela - dráma Svedomie, román Sirota
Podhradských i klasické diela slovenskej literatúry pre deti a mládež Paľko
Šuška a Danko a Janko.
Kontinuitu 19. A 20. Storočia predstavuje popri Vansovej
život a práca národného kultúrneho pracovníka, publicistu, politika prvého
župana GEMERA - MALOHONTU, Dr. Sama Daxnera. Ako advokát vystupoval pri obhajobe
Slovákov, založil v Tisovci Slovenský spevokol (r. 1887), organizoval koncerty,
divadlá, podporoval hasičské a sokolské hnutie. Zbieral ľudové piesne, publikoval
články z oblasti hospodárstva, spolkárstva, súdnictva a politiky.
S Tisovcom je späté aj meno politika, štátnika, publicistu
a spoluzakladateľa časopisu DAV - Vladimíra Clementisa.
Históriu iného druhu píšu i naši súčasníci, tisovskí
rodáci: klavírny virtuóz a pedagóg Marián Lapšanský, maliar Rudolf Krivoš,
básnik Milan Kraus, literárny historik Cyril Kraus, operný režisér Branislav
Kriška.
Pred päťsto rokmi, v roku 1494, vstúpili do tisovskej
školy prví žiaci. Počiatky evanjelického školstva spadajú do doby reformácie
a z roku 1585 je známe aj meno učiteľa Emericha Ožila.
Dôkazom túžby po vzdelávaní sa našich predkov je Tisovčan
Jacobeus Sclavus Taxovius, najprv študent, potom profesor pražskej Karlovej
univerzity v 15.storočí.
V roku 1785 mala evanjelická cirkev dve drevené školy.
Tie však podľahli požiaru, takže v roku 1805 vybudovali novú školu, ale nevyhovujúcu,
preto za pôsobenia biskupa dr. Pavla Jozeffyho sa v roku 1834 prikročilo k
výstavbe poschodovej školy s učiteľskými bytmi.
Rímskokatolícku školu založili v Hámre - časti Tisovca
- v roku 1839.
Štátnu ľudovú školu postavili v roku 1882. Dňa 1.septembra
1919 bola zriadená štátna meštianska škola. Priestory starých škôl ale nestačili,
preto obec postavila a v roku 1928 otvorila modernú dvojposchodovú budovu
meštianskej školy. V rokoch 1938 - 1953 pôsobilo v Tisovci štátne gymnázium
(presťahované z Rimavskej Soboty). Vďaka vynikajúcim profesorom z neho vyšlo
mnoho vzdelaných ľudí. V rokoch 1953 - 1958 bola v Tisovci Pedagogická škola
pre učiteľky materských škôl. Do novovybudovanej školy (pôvodne pre gymnázium,
ktoré presťahovali do Hnúšte) v roku 1953 nastúpili študenti Strednej priemyselnej
školy hutníckej s celoslovenskou pôsobnosťou. Po zrušení železiarní škola
menila svoj profil a dnes má štyri odbory. V roku 1972 dali do užívania dvadsaťdvatriednu
Základnú školu dr. Vladimíra Clementisa a dve materské školy. Talentované
deti navštevujú hudobný odbor základnej umeleckej školy.
V Tisovci sú možnosti vzdelávania aj pre stredoškolákov
a to : v strednej priemyselnej škole a novovzniknutom evanjelickom gymnáziu
(r. 1992), kde je možnosť získania klasického vzdelania v jazyku slovenskom
a anglickom. Jeho sídlo je v bývalej meštianke. Pri rekonštrukcii účinne pomáhala
Luteránska liga neordinovaných z USA, pomoc prišla aj vo forme finančných
darov cirkevných zborov zo Slovenska a USA, darov jednotlivcov, firmy CSM,
a.s. z mesta Tisovec.
Lykovec muránsky v prírodnom regióne Tisovca - flora z Červenej kniky ohrozených rastlinných druhov
Oblasť Tisovca zahrňuje v sebe strednú časť Slovenského rudohoria spolu s Muránskou planinou. Na severe je ohraničená riekou Hron, ktorá tečie smerom na západ. Na juh odvádzajú vody opisovanej oblasti rovnomernými dolinami riečky Rimava a Muránka. Územnopoliticky oblasť leží na rozhraní dvoch krajov a troch okresov. Tisovec patrí do kraja Banskobystrického, okresu Rimavská Sobota. Je jeho najsevernejšie položeným mestom. Severovýchodne od Tisovca na sedle Dielik pri pamätníku SNP sa začína územie okresu Revúca. Na severozápade Tisovca začína okres Brezno, do ktorého patria i Zbojská vzdialené 12 km od Tisovca. Oblasť Tisovca leží na rozhraní dvoch častí Slovenského rudohoria Veporskej a Gemerskej. Hranicu medzi nimi vytvára čiara Hálny - Zbojská - Rimavská Sobota , potok Furmanec a rieka Rimava. Západná časť oblasti Tisovca patrí k Veporskému rudohoriu, kde hlavným kočiarom je Klenovský Vepor 1 341 m n.m.. K tejto časti patrí i vrch Hradová 893 m n.m. ležiaci v tesnej blízkosti Tisovca, prírodná rezervácia Suché Doly, Tisovská Poľana 875 m n.m. a vrch Rejkovo s nadmorskou výškou 522 m n.m.. Ku Gemerskému rudohoriu patrí východná časť tisovského okolia. Hlavnými kočiarmi tejto oblasti je na severe Fabová hoľa 1 441 m n.m., ktorá zasahuje jednotlivými výbežkami až na západ ku Tisovcu. Mestečko Tisovec leží na oboch brehoch rieky Rimava, ktorá vyviera pod Fabovou hoľou. Jeho nadmorská výška je 411 m n.m.. Z troch strán ho obklopujú vrchy. Na severovýchode je to Voniaca 1 075 m n.m., ktorá je jedným zo západných výbežkov Muránskej planiny. Na východnej strane Tisovca je tŕstie a na západe Hradová. Na južnej strana Tisovca začína Rimavská dolina pokračujúca až za hranice Maďarska.
Geologická stavba karpatskej oblasti je typicky príkrovitá. Pekným príkladom jeho stavby je aj spišský príkrov, vápencový útvar - doska, ktorá tvorí Muránsku planinu a zasahuje svojimi výbežkami až na západ Tisovca. Tento príkrov bol erozívnou činnosťou vody a horotvornými pochodmi delený na niekoľko samostatných ostrovov. Tak vznikli Silická a Plešivecká planina a osamotené vápencové útvary na juh od Muránskej planiny. Sopečná činnosť dávnych dôb môžeme pozorovať len na značne zmenených útvaroch Vepra a na južnom okraji Rimavskej doliny. Z toho vyplýva, že hlavné horniny, ktoré sa vyskytujú v tejto oblasti sú ruly v povodí riečky Rimava, vápence a dolomity na jej severnom toku. Z hľadiska geologického vývoja oblasť Tisovca je začlenená k Muránskej plošine a zaraďujeme ju do pásma kryštalicko - druhohorného. Tvorí časť mohutného karpatského oblúka, v ktorého stavbe sa uplatňuje jednak kryštalické jadro, zložené zo žúl, rúl, fylitov a príbuzných hornín. V oblasti Tisovca je zastúpené jadro i obal. Jadro predstavuje väčšiu časť územia a je zastúpené hrebeňom Vepor - Fabová hoľa. Obal tvoria vápence. V nich sa nachádzajú ložiská rôznych nerastov.
Stredná časť Spišsko - gemerského rudohoria patrila v minulosti medzi najbohatšie časti Slovenska pre náleziská železných rúd, zlata, striebra a iných kovov. Doteraz mali pre náš priemysel význam len ložiská magnezitu, ktorý sa ešte odnedávna ťažil na Hačave. Ostatné nerasty majú zatiaľ význam mineralogický, ale sústavný geologický výskum iste prinesie kladné výsledky. Sú to napríklad náleziská mastenca v Rimavskej a Muránskej doline, výskyt galenitu ako zložky rôznych hornín v niektorých ložiskách (Magnetová, Dúhovo) tvorí aj väčšie žily, dnes už väčšinou vyčerpané. Severne od Tisovca sa nachádza Magnetový vrch pomenovaný podľa dávnejšieho výskytu rudných minerálov, z ktorých prevahu mal magnetit. Dnes sú magnetitové polohy už vydobyté. Smerom k juhu v Kýzovej doline sa vyskytuje železný sfalefit, zatiaľ nie je známe hĺbkové pokračovanie ložísk. Okrem oblasti Magnetového vrchu je v blízkom okolí Tisovca východným smerom menšie opustené ložisko olova a zinku (Dúhovo). Výskyt železa a medi je na severných svahoch Muránskej planiny. Zrudnenie je nerovnomerné. Na svahoch Stratenej doliny sa nachádza pegmatit. Šedobiele migmatity sa najviac vyskytujú v oblasti Korimova. Andezity sa vyskytujú v rôznych typoch a vrstvách v oblasti Magnetového vrchu, Mašianskej a Kýzovej doliny a Strieborného potoka. Dolomity ležia uprostred vápencov, alebo sa s nimi striedajú napr. Hradová pri Tisovci. Vápence sú najrozšírenejšie a tvoria hlavnú zložku geologickej stavby tisovského okolia. Najznámejšie sú kryštalické vápence. Pri Tisovci na vrchu Čeremošnej sa dobýva vápenec, ktorý po vypálení poskytuje kvalitné vápno. Mineralogicky je zaujímavá dolina Strieborného potoka na sever od Tisovca, kde sa striedajú pásma vápenca s kryštalickými bridlicami. Ako už sám názov ukazuje boli tu v minulosti ložiská striebra, ktoré dobývali, ale dnes sú už vyčerpané. Okrem toho sa v tejto doline vyskytujú menšie ložiská magnetovca, hnedele a limonity, ktoré vznikli povrchovým zvetrávaním metazomatických ložísk makrazaitu. Aj minerálne pramene majú svoje zastúpenie v oblasti Tisovca. Je to minerálny prameň Štavica východne od Tisovca a prameň v Rimavskom Brezove. Svojou chuťou aj obsahom voľného kysličníka uhličitého sa vyrovnávajú všeobecne známym minerálnym vodám v našom štáte, ale množstvo vytekajúcej vody je malé a plnenie do fliaš sa nevypláca. Oblasť Muránskej planiny a tým aj Tisovec a jeho okolie je zaujímavé nielen svojou geologickou stavbou, rôznymi typmi hornín a nerastov, ale z uvedeného vyplývajúcou krasovou oblasťou, ktorá je charakteristickým geologickým javom Muránskej planiny a okolia Tisovca.
Krasové územie Muránskeho a Tisovského krasu pozostáva v podstate z dvoch častí: z kompaktnej Muránskej planiny ako krasovej dosky a z krasových výbežkov, zasahujúcich na západ po Tisovec a na východ po Červenú skalu. Severnú hranicu tvorí rieka Hron a južnú hlavná cesta z Červenej skaly cez Muráň do Tisovca. Muránska plošina je časťou tzv. Spišského príkrovu, ktorý bol nasunutý od juhu na kryštalické podložie. Sama doska je zložená zo svetelných triasových vápencov na povrchu, pod nimi leží vrstva dolomitu a pod ním čierny guttensteinský vápenec. Na mnohých miestach preniká podklad werfenu, rôzne sfarbených bridlíc a tým na mnohých miestach napr. v Suchých doloch. Čo podnietilo vznik krasových dutín. Svetlé triasové vápence v minulosti tvorili kompaktnú vrstvu, ale neskoršie ich rozrušila vodná erózia. Dnes tvoria niekoľko samostatných celkov a rôznym stupňom skrasovatenia. Erozívna činnosť vody mala za následok rozdelenie bývalej súvislej dosky na dnešný stav. Potoky Furmanec, Strieborný, Hrdzavý, Hronovec, Havraník rozrezali plošinu hlbokými údoliami často až na podlažie. Reliéf zemského povrchu bol a je modelovaný z veľkej časti vodou. Nevápencové horniny (žuly, ruly, bridlice a iné) porušila voda len mechanicky. Vápence však porušila aj chemicky. Mechanický a chemický účinok vody spôsobuje vznik krasových útvarov na povrchu aj pod povrchom zeme rozmanitých tvarov a rozmerov. Prieskum tohto územia sa začal r. 1951 založením dobrovoľnej jaskyniarskej skupiny v Tisovci pod vedením ing.S. Kámena - vtedajšieho riaditeľa SPŠCH dnešnej našej školy. Od začiatku prieskumu sa na území Muránskeho a Tisovského krasu lokalizovalo 320 jaskýň a mnoho typických, zaujímavých útvarov.
Kompaktná Muránska planina nepodľahla natoľko skrasovateniu ako jej výbežky, kde sa vyskytujú ostro ohraničené skalné steny, dosahujúce často výšku 500 m. Skalné mosty sa vytvárajú v dolomitoch vypadnutím vrstiev. Muránska planina je najviac erodovaná smerom na západ, kde sa vytvorili skalné hrebene napr. Vrbiarka, Ostrica, Šarkanica, Voniaca, Šajba. Zaujímavá je aj Javorníková dolina na západ od Muráňa, kde sú vodopády (40m vysoké), 15 jaskýň. Druhou podobnou dolinou je Macova dolina nad vyvieračkou pri horárni Paseky. Ďalej na západ vyusťuje hlboká krasová dolina Martincová, ktorá prechádza sedlom medzi Voniacou a Šajbou do doliny potoka Strieborná. Potok Furmanec si spätnou eróziou vytvoril hlboké koryto, ktorého steny tvoria skalné bralá Káštera - Kochy. Tu je tiež niekoľko jaskynných otvorov. Dolina Furmanca prechádza v úzky kaňon zvaný Čertova dolina s jaskyňou a vyvieračkami. Škrapové polia a závrty sa hojne vyskytujú v Suchých doloch, okolo Hradovej a Červenej.
Krasové vyvieračky Muránskeho krasu možno rozdeliť na trvalé s celoročným prietokom vody a občasné, prípadne na periodické vyvieračky, kde je prietok viazaný na určitý časový interval. V Tisovskom krase je zaujímavá Periodická vyvieračka, chránená v štátnej rezervácii. Leží 2,5 km severozápadne od Tisovca v doline potoka Furmanec, pri hlavnej ceste z Tisovca do Brezna. Zásobuje ju voda z podzemných jazier Jazernej jaskyne. Ďalšou mohutnou vyvieračkou je Teplica. Jej tok vytvárajú podzemné priestory 2,5 km dlhé, ktoré začínajú pod jaskyňou Michňová v Suchých doloch. Na obvode vrchu Hradová je niekoľko menších vyvieračiek. Na hlavnej ceste z Tisovca do Muráňa asi 2 km za horárňou Paseky je mohutná vyvieračka, ktorá tvorí jazierko a odvodňuje krasový kaňon Macovou dolinu. V okolí Muráňa je viac vyvieračiek, ktoré odvodňujú vrch Cigánka a jaskyňu Líščia Diera. Priepasti: Na Muránskej planine a jej výbežkoch je niekoľko priepastí ako Bodolová, Vrbiarka, Šindliarka, priepasť na Šajbe, Hradovej a na Veľkej Stožke. Priepasť je na južnom okraji Muránskej plošiny. Celková hĺbka dosahuje 35 m. Jaskyne: Celkový počet jaskýň dosahuje 320. Najznámejšie sú: Jaskyňa Ladzianskeho: sa nachádza v hrebeni Dlhý vrch asi 2 km na východ od Červenej Skaly v Tesnej doline. Jaskyňa Bobačka: leží nad obcou Muránska Huta. Jaskyňa Líščia Diera: v predhorí Cigánky. Jaskyňa Dieliki: asi 300 m pod sedlom Dielik. Jaskyňa Hradová: má peknú výzdobu, súvisí s celým systémom Hradovej. Jaskyňa Kostolík: nachádza sa v bohatom škrapovom poli v Suchých Doloch. Čertová jaskyňa: leží v bočnej dolinke pri hlavnej ceste z Tisovca do Brezna. Vo veľkej stupnej sieni sa našli pozostatky zo stredoveku. Jazerná jaskyňa: asi 2,5 km od Tisovca. Vo vnútri sú hladiny troch jazier oddelené skalnou doskou - sifónom. Jazerá napĺňa tok Periodickej vyvieračky. Jaskyňa Netopierov: na juhovýchod od vyvieračky v Teplici. V jaskyni žije v zime veľké množstvo netopierov. Jaskyňa Michňová: leží v strede chránenej oblasti Suché doly. Komínovitá jaskyňa dosahuje hĺbku 85 m. Prieskum krasových javov Muránskeho a Tisovského krasu lokalizoval veľké množstvo týchto javov, ktoré sú charakteristickým znakom geologickej stavby Muránskej planiny a okolia Tisovca.
Klimatické pomery daného územia sú závislé predovšetkým od zemepisnej polohy, orografických pomerov, vegetačného krytu a rozsahu vodných plôch. Klíma povodia rieky Slanej, do ktorého spadá i oblasť Tisovca má voči podnebiu na ostatnom Slovensku určité zvláštnosti, dané najmä zemepisnou polohou. Povodie Slanej je veľmi členité, má mnoho hlbokých dolín otvorených na juh, kde sa rozširujú do väčších kotlín. Na severe je povodie ohraničené hrebeňom hôr. Preto tu často vznikajú v zime v dolinách a kotlinách jazerá studeného vzduchu, čo spôsobuje pomerne tuhé zimy. Doliny otvorené na juh sa v lete dobre vyhrievajú, preto letá sú pomerne teplé. Priemerná ročná teplota v Tisovci a na Muráni je okolo 8,50 - 90C. Aj množstvo zrážok je dané polohou miesta a lokálnym ovplyvnením. Povodie je chránené voči dažďonosným vetrom od západu a otvorené je voči poruchám od juhu. V lete členitý terén podporuje konvenčnú činnosť, takže hlavné zrážky sú okolo 1 000 mm. Ročný úhrn zrážok pribúda od juhu na sever a od dolín do hôr. Zrážkové minimum spadá do februára a tým zrážkové maximum do mesiaca júna. Zimné zrážky sú tu pomerne malé. Na hrebeňoch vrchov sa sneh udržuje niekedy až do mája, preto na horách je jar studená a oneskorená. Letné mesiace sú v dôsledku južného ovplyvnenia dosť teplé. Priemerná júlová teplota sa pohybuje okolo 150 - 170C. Z uvedeného vyplýva, že oblasť Tisovca spadá do mierne teplej oblasti nášho územia v celku s horským podnebím.
Svojim pôvodom sú naše pôdy väčšinu lesnými pôdami. Podmienky, v ktorých sa pôdy tvorili sú u nás veľmi pestré. Veľká členitosť povrchu má vplyv na povahu pôdy nielen rôznou nadmorskou výškou s rozličným množstvom zrážok a teplotami vzduchu, ale tiež rozdielnym sklonom svahov a ich klimatickou expozíciou. Ďalej je to pestré geologické zloženie s materskými horninami rôznej chemickej povahy, veľmi rozmanitá hladina podzemnej vody, rôzny charakter lesných porastov a do určitej miery hrajú dôležitú úlohu priame či nepriame zásahy človeka, predovšetkým poľnohospodárskou výrobou, ale tiež osídlením, priemyslom, dopravou a pod. To všetko ovplyvňuje fyzikálne, chemické vlastnosti našich pôd, taktiež aj ich rozmiestnenie. V celosvetovom rozmiestnení pôdnych typov patrí naše územie do pásma podzolových pôd. Pri veľkej pestrosti pôdotvorných procesov vo veľmi rozmanitých miestnych podmuienkach sa však u nás vyskytuje väčšie množstvo pôdnych typov. V oblasti Tisovca sa nachádza podzolový typ pôdy. Je to typ pôdotvorného procesu, ktorý zahrňujú nasledovné pôdne typy: a./ sivé lesné pôdy b./ hnedé lesné pôdy (stredoeurópska hnedozem) c./ podzolované pôdy d./ podzoly Vyskytujú sa vo výškach 200 - 1 500 m n. m. s priemernými ročnými zrážkami 650 - 900 m n. m. i viac, s pôvodným porastom zmiešaných a inličnatých lesov, teda i v tisovskej oblasti. V poľnohospodárstve slúžia na pestovanie zemiakov, ovsa a pod. Potrebujú však hodne starostlivosti hnojiť, vápniť a kypriť. Vznikli pôsobením pôdotvorných činiteľov na materskú horninu, ktorou v tomto prípade je rula a svor. Celkove sú zastúpené v spomínanej oblasti: hnedé lesné pôdy horského typu 60 - 70 %, sivé lesné pôdy 20 - 25 % a mierne podzolové pôdy 3 - 5 %. Z pôdnych druhov prevláda stredne ťažký - hlinitý a piesačnohlinitý druh. Zo všetkých pôdnych druhov majú najpriaznivejšie vlastnosti. Vyznačujú sa vyhovujúcim pomerom vody a vzduchu dostatočnou intenzívnou biologickou činnosťou a dobrou sorbčnou schopnosťou. V okolí Tisovca sa vyskytuje rašelina. Je to pôdny typ organogénneho pôvodu a obsahuje viac než 50 % spaliteľných ústrojných látok. Vytvára sa v rašelinisku, ktoré sa nachádza na hrebeni Trstia vo výške 1 150 m n. m.. V takej vysokej polohe, ďaleko od hladiny spodnej vody je vznik rašeliny podmienený len atmosferickými zrážkami a vzdušnou vlhkosťou. Čiže môžeme hovoriť o vrchovisku. Plocha rašeliniska je dosť rozsiahla, ale rašelina sa neťaží. Je to asi najvyššie položené rašelinisko u nás a zasluhovalo by si ochranu, ktorá síce už je, ale ešte stále nepostačuje natoľko, aby sa rašelinisko ale aj celé Trstie zachovalo v čo najlepšom stave. K ochrane prírodného bohatstva na Trstí prispievajú aj tisovský turisti (alebo členovia KST Tisovec), ktorí v spolupráci s členmi správy NP Muránska planina Revúca dbajú o ochranu prírody v uvedenej lokalite, ale aj inde na Slovensku.
Svojich milovníkov príroda v Tisovci mala a má neustále. Vychádzky do prekrásneho okolia, hlavne na monumentálny chrbát Hradovej, sa spájali s posilňovaním národného cítenia. Tento záujem vyústil krátko po vzniku Čs. republiky v roku 1924 založením Klubu československých turistov. Hlavnú zásluhu na tom mal veľký znalec, botanik, učiteľ a národovec VÁCLAV VRANÝ. Bol jeho prvým predsedom a viedol ho niekoľko rokov. Zomrel pri jednej z vychádzok na Trstie, kde mu bola postavená mohyla. Pri výročí jeho smrti Klub Slovenských Turistov organizuje výstup na Trstie, ktorý je spojený s pietnou spomienkou na zakladateľa turistiky v Tisovci. Národný park Muránska planina je s celkovou svojou rozlohou pomerne dobre sprístupnená značkovanými turistickými chodníkmi. Pri výbere trás turistických chodníkov hlavným cieľom bolo sprístupniť významné miesta, vrchy a doliny, skalné útvary, kultúrnohistorické pamätihodnosti a rekreačné strediská. Za účelom ochrany prírody jej sprístupnenia verejnosti a poznávania prírody sú vytvorené naučné chodníky. Pri návšteve NP Muránska planina je potrebné riadiť sa jeho návštevným poriadkom, prípadne požiadať o pomoc Informačné stredisko NP Muránska planina v Tisovci. Trasy chodníkov sú najčastejšie v hlavných dolinách a na hrebeňoch. Podľa významu a náročnosti sú turistické chodníky rozdelené do štyroch farebne odlišných skupín.
Štátna prírodná rezervácia Cigánka
Vyhlásená Ministerstvom kultúry. Nachádza sa v katastrálnom území Muráň - okres Revúca,
severovýchodne od obce Muráň. Rozloha ŠPR je 36,33 ha. Predstavuje horský vápencový
hrebeň masívu Cigánka 938 m n. m., v severnej časti ktorého sa nachádzajú zrúcaniny
Muránskeho hradu. ŠPR patrí medzi významné botanické, zoologické, historické,
archeologické i turistické lokality Slovenska.
Štátna prírodná rezervácia Hradová
Nachádza sa v katastrálnom území Tisovec okres Rimavská Sobota v nadmorskej 887 m n. m.
o rozlohe 127,47 ha. Na západnom okraji mesta Tisovec predstavuje jednu z krajinných
dominánt. I napriek tejto skutočnosti je tu príroda relatívne zachovalá, pretože ide
o bralnaté územie. V priestore Okrúhlej skaly 851 m n. m., ktorá je západným ukončením
územia hrebeňa, ale i vo východnej časti sú zvyšky stredovekých hradieb. Korozívne procesy
na puklinách vápencov tu podmienili vznik niekoľkých jaskýň. Z južnej strany Hradovej
vystupujú škrapy rôznych druhov. Boli tu objavené i panteologické nálezy. Hradová
reprezentuje územie s veľmi bohatou a pestrou vegetáciou. Na južných svahoch sa zachovali
dobové porasty, kým v severne orientovanej časti územia sú buničiny. Vyskytuje sa tu
najvzácnejšia rastlina NPMP, relikt a endemit Lykovec Muránsky (Daphne arbuscula).
Je pozostatkom z doby treťohornej a nevyskytuje sa nikde inde na svete len na území
NPMP a niektorých okolitých vrchoch Tisovca.
Štátna prírodná rezervácia Hrdzavá
Nachádza sa v katastrálnom území Muráň okres Revúca, severozápadne od obce Muráň.
Má rozlohu 357,19 ha. Územie tvorí riečno-krasová dolina s bralným reliéfom po oboch
stranách potoka Hrdzavá. Predstavuje morfologicky najvýznamnejšiu časť doliny miestami
tiesňavovitého charakteru, na ľavej strane s mohutnou 80 m vysokou skalnou vežou.
Nachádza sa tu niekoľko málo výdatných vyvieračiek a jaskýň. Významnejšie sú Brestová
a Ľadová s ľadovými útvarmi na dne po celý rok, čo poukazuje na zvláštne klimatické
spoločenstvá.
Štátna prírodná rezervácia Javorníková
Nachádza sa v katastrálnom území Muráň okres Revúca, západne od obce Muráň. Má rozlohu
170,65 ha. Územie tvorí krasová dolina - rozčlenená skalnými žľabmi a úvalinami s bralným
reliéfom. Z krasových foriem sa vyskytujú ponory, vyvieračky, skalný most, skalné okná
a niekoľko jaskýň, ktoré majú i archeologický význam. Potok vytvára niekoľko vodopádov.
Územie predstavuje jednu z najkrajších a najcennejších lokalít NPMP. Vyznačuje sa vysokým
stupňom pôvodnosti a zachovalosti a je iba nepatrne ovplyvnená. Prírodovednú hodnotu územia
znásobuje výskyt vzácnych rastlinných a živočíšnych spoločenstiev.
Štátna prírodná rezervácia Kášter
Nachádza sa v katastrálnom území Tisovec okres Rimavská Sobota severozápadne od mesta
Tisovec. Má rozlohu 57,73 ha. Leží na južných svahoch Káštera 908 m n. m., ktorého
morfologická stavba je charakteristická skalnými bralami a výskytom jaskýň a skalných
previsov. Z územia sú známe nálezy vzácnych paleolontogických prírodnín. Dôvodom obrany
sú i floristické hodnoty územia.
Štátna prírodná rezervácia Klenovský Vepor
Chránené územie leží v katastri Čierny Balog okres Brezno malo rozlohu 129,94 ha.
Taktiež bolo vymedzené ochranné pásmo rezervácie o výmere 208,85 ha. Úpravou
Ministerstva kultúry boli spresnené podmienky ochrany i vymedzenie územia, ktoré
sa rozšírilo o južné svahy v katastrálnom území Klenovec okres Rimavská Sobota.
Do NPMP však zasahuje iba plochou 24,14 ha. ŠPR Klenovský Vepor predstavuje stolovú
trosku andezitového pokryvu.
Štátna prírodná rezervácia Malá Stožka
Táto lokalita o výmere 59,61 ha leží v katastrálnom území Muráň okres Revúca. Výmera
ochranného pásma je 123,54 ha. Predstavuje samostatný výbežok Muránskej planiny v závere
doliny Hronovec. Strmý, bralnatý, prevažne zalesnený vápencovo-dolomitický vrchol
850-1 204 m n. m. je najzápadnejším blokom Muránskej planiny, odčlenený eróznou
činnosťou potokou Hronovec a Dudlavka. Z krasových foriem sa vyskytuje niekoľko
jaskyniek a pozoruhodná skalná brána na severovýchodnom svahu. Vzácne lesné a rastlinné
spoločenstvá sú cennou ukážkou, ktorá je podmienená expozíciou a vodným režimom
horských zmiešaných lesov.
Štátna prírodná rezervácia Suché doly
ŠPR sa nachádza v katastrálnom území Tisovec okres Rimavská Sobota, západne od mesta
Tisovec. Má rozlohu 257,46 ha. Predstavuje jedno z najvýznamnejších krasových území
Muránskej planiny, bohaté na povrchové i podzemné javy. K najvýznamnejším patrí ponorný
tok Teplica na povrchu vyznačený radom krasových jám, v podzemí s viacerými jaskynnými
priestormi. K zaujímavým krasovým javom patrí periodická vyvieračka - nachádza sa
neďaleko rezervácie, ktorej výdatnosť sa v intervale 25 - 60 minút mení od 6 do 60
litrov za sekundu a to v závislosti od výšky hladiny troch podzemných jazier Jazernej
jaskyne - dosahujúcich hĺbku až 30 m. Zaujímavé sú i jaskyne Netopieria 150 m, Kostolík
270 m a priepasť Michňová 105 m. Vyvieračka Teplica zachytená pre miestny vodovod má
maximálnu výdatnosť až 300 litrov za sekundu.
Chránené náleziská
Chránené nálezisko Ľadová jama na Muráni
Toto územie leží v katastrálnom území Muráň okres Revúca a má rozlohu 0,25 ha. Predstavuje
asi 30 m hlbokú krasovú jamu, ktorá pokračuje podzemnou chodbou jaskyne Studňa. V spodnej
časti sa udržuje vrstva ľadu v priebehu celého roka. Vrstvy hliny y vhodné klimatické
podmienky poskytujú prostredie pre život ojedinelej reliktnej faune z doby ľadovej.
Chránené nálezisko Nad Furmancom
Nachádza sa v katastrálnom území Tisovec okres Rimavská Sobota, nad ľavým brehom potoka
Furmanec na úpätí svahu Kášter, v nadmorskej výške 525 m n.m.. Územie je charakteristické
bukovo-hrabovým porastom. Má rozlohu 7,07 ha. Predmetom ochrany je reliktný druh s veľmi
izolovaným výskytom - valdštajnka trojpočetná Magicová (Waldsteinia ternata ssp. Magicii).
Chránené nálezisko Trstie
Táto lokalita sa nachádza v katastrálnych územiach Tisovec, Rimavská Píla a Krokava
okres Rimavská Sobota. Má rozlohu 28,71 ha. Lokalita je situovaná na náhornej plošine
Revúckej vrchoviny, juhovýchodne od mesta Tisovec. Predmetom ochrany sú zachovalé
prirodzené slatinno-rašelinové biocenózy s výskytom zriedkavých spoločenstiev a druhov
rastlín.
Chránené nálezisko Vachtové jazierko
Nachádza sa v katastrálnom území Tisovec okres Rimavská Sobota. Má rozlohu 0,68 ha.
Lokalita sa nachádza južne od mesta Tisovec. Prevažnú časť tvorí vodná plocha so
statickou a relatívne teplou vodou s malým prítokom a odtokom, na úpätí svahu v údolí
rieky Rimavy. Predstavuje jednu z cenných a zriedkavých prírodovedných lokalít výskytu
Vachty trojlistej (Menyanthes trifoliata) v spoločenstve s inými vodnými rastlinami
i živočíchmi. Zároveň je to veľmi vhodné miesto pre život a rozmnožovanie obojživelníkov,
rýb i niektorých plazov. V jazierku hniezdi kačica divá a na brehu severnej časti
jazierka sú opustené nory vydry riečnej. Lokalita je zaujímavá i výskytom vodného hmyzu,
vážok a pod.
Chránené jazierko Hlboký jarok
Nachádza sa v katastrálnom území Tisovec okres Rimavská Sobota, juhozápadne od mesta
Tisovec a nadväzuje na krasové územie ŠPR Suché Doly. Má rozlohu 34,41 ha. Zaberá
svahy na pravom i ľavom brehu stredného toku Rejkovského potoka, ktoré vytvárajú
strmé skalné bralá a skalné stupne. Zriedkavým a zaujímavým javom je živá travertínová
kopa na južnom ukončení územia. Sú to sladkovodné, pramenné vápence, vytvorené z vôd studeného
prameňa. Zahĺbený i zmorfologického hľadiska. Z povrchových krasových foriem sa tu nachádzajú
škrapy a krasové jamy. Z podzemných foriem sa tu nachádzajú škrapy a krasové jamy. Z podzemných
foriem ide o niekoľko menších jaskyniek abrazného pôvodu. Špecifické mikroklimatické podmienky
umožňujú, že vedľa seba rastú druhy náročne na zatienenie a vlhko. Hodnotu územia zvyšuje
i zastúpenie niektorých chránených rastlín.
1. Ing. Ivan Vološčuk, CSc.
"Chránená krajinná oblasť Muránska planina"
Vydavateľstvo Obzor, úsek propagačnej a merkantilnej tlače, Bratislava 1991.
2. Ing. Svätopluk Kámen
"Rimavskou a Muránskou dolinou"
Vydavateľstvo Osveta, Martin 1956.
3. Zdenko Hochmuth
"Slovenské rudohorie" I. II.
Šport, vydavateľstvo SV, ČSTV, Bratislava 1961 - 1962.
Krasová oblasť nazývaná Tisovský kras leží západne
od Tisovca a patrí k celku Muránskej planiny, ale tvorí samostatnú hydrogeologickú
jednotku. Zaberá rozlohu 24,3 km2 , tvorí ju vlastne prírodná rezervácia Suché
Doly - Teplica a priľahlé krasové lokality. Jej hlavnou stavebnou jednotkou
sú vápence a dolomity, ktoré ležia na málo priepustných až nepriepustných
vrstvách príkrovu, na struženickej obalovej jednotke a na kryštaliniku Kráľovej
hole. Ich vekové rozpätie je stredný až vrchný trias (gutensteinsko - anaberské
vápence, steinamské vápence, wettersteinské vápence, dolomity, dachteinské
vápence a tisovsko - furmanecké vápence ). Prehľad krasových vyvieračiek a
prameňov je uvedený v tabuľkovej prílohe č.1. Celú hydrogeologickú jednotku
odvodňujú dva významné pramene Teplica a Periodická vyvieračka do potoka Furmanec.
Prameň Teplica vyviera asi 3,5 km SZ od mesta Tisovec,
v doline Teplica vo vyvieračke rovnakého mena. Nadmorská výška prameňa je
470 m. Farbiacimi pokusmi bolo dokázané, že odvodňuje oblasť Suchých dolov
a to ponory v jaskyni Netopierov, Daxnerov ponor a pri jaskyni Michňová. Skutočnosť,
že vzdialenosť medzi ponormi a vyvieračkou, ktorá je asi 1,5 km podzemný vodný
tok zdoláva za 24 hodín svedčí o mohutných podzemných priestoroch, ktorými
preteká. V čase silných dažďov, alebo počas jarného topenia snehu býva zakalený.
Prameň Periodická vyvieračka vyviera asi 3 km SZ od Tisovca, v nadmorskej
výške 462 m. Vyvieračka sa nachádza medzi traťou a štátnou cestou Tisovec
- Brezno pri potoku Furmanec. Je to veľmi zaujímavý prírodný úkaz so zvláštnym
usporiadaním podzemných krasových priestorov, kde sa striedajú podzemné jazerá
( hlboké až 30 m ) so sifónmi. Tieto priestory sa naplňujú a vyprázdňujú v
určitých časových periodách, ktorých dĺžka sa mení podľa vodnosti obdobia.
Zásobuje ju voda z blízkej Jazernej jaskyne. Voda vyteká tromi vývermi, z
ktorých jeden je trvalý a má prietok okolo 6 l . s -1 , druhý a tretí výver
funguje periodicky podľa výdatnosti zrážok. Perioda trvá priemerne 30 - 40
minút, v suchých obdobiach sa predlžuje až na 1 hodinu. Výdatnosť je až desaťkrát
vyššia. V obdobiach vysokej zrážkovej činnosti, alebo topenia jarného snehu
má trvale maximálnu výdatnosť s malým výkyvom, pri extrémne vysokých výdatnostiach
prameň neperioduje. Celý jav podrobne skúmal Ing. Kámen s jaskyniarskou skupinou
a p. Zimnikoval zo SHMÚ. V roku 1995 robili vo vyvieračke merania pracovníci
SHMÚ a StVaK pomocou modernej techniky. Boli namerané podobné hodnoty ako
v minulosti. Napriek značnej výdatnosti prameňa nie je známa jeho zberná oblasť,
čo je ale v krase bežné. Všetky farbiace pokusy ktoré predpokladali spojitosť
s touto vyvieračkou, boli negatívne. Obidve vyvieračky sú zachytené pre mestský
vodovod. Niekoľko menších krasových vyvieračiek sa nachádza západne od Tisovca,
niekoľko je priamo v meste. Z nich najdôležitejší je v nadmorskej výške 575
m SZ od Hradovej a tiež je zachytený pre vodovod. Tri pramene sú v doline
Rejkovského potoka a to prameň Pod hradom, prameň Hlboký jarok a prameň v
Rejkove, zachytený pre potreby roľníckeho družstva.
Stupeň využiteľnosti krasových prameňov pre ich veľký
výkyv vo výdatnosti je nízky. Z hľadiska kvality a znečistenia vôd majú podzemné
vody prevažne typ chemizmu : Ca - HCO3 , menej Ca (Mg) - HCO3, s celkovou
mineralizáciou v rozmedzí 300 - 400 mg.l -1 . S výnimkou biologického znečistenia
sú takmer všetky podzemné vody vhodné bez úpravy na pitné účely. Vzhľadom
k tomu, že krasové vody sú veľmi citlivé na chemické, či biologické znečistenie
v zberných oblastiach, je nevyhnutná hygienická ochrana celých hydrogeologických
štruktúr. V pramennej oblasti Suché doly platí prvé ochranné vodárenské pásmo.
V ňom je zakázané znečisťovanie územia i vôd, odhadzovanie odpadkov, pasenie
dobytka, hnojenie pozemkov a vykonávanie zemných prác. Krasová voda nie je
veľmi vhodná pre vodovod, vzhľadom na rozpustené minerály, ktoré spôsobujú
vznik vodného kameňa v potrubí a armatúrach. V Tisovci sa pristúpilo k napojeniu
krasových vyvieračiek na vodovod, z dôvodu ich výhodnej polohy. Nadmorská
výška vyvieračiek je zhruba o 100 m vyššia ako nadmorská výška mesta, takže
doprava vody k spotrebiteľom si nevyžaduje budovanie čerpacích staníc.
Krasovou lokalitou rozumieme územie s väčším výskytom
krasových javov, či povrchových alebo podzemných, na relatívne malej rozlohe.
Medzi zaujímavé povrchové lokality môžme zaradiť tieto dve krasové tiesňavy
: Čertova dolina a Hlboký jarok.
Čertova dolina leží SZ smerom, asi 8 km od Tisovca.
Dva vodné toky a to Galička a Furmanec vyformovali do izolovaného krasového
ostrova hlboký kaňon. Nachádzame tu klasické krasové formy akými sú obrie
hrnce, laterárne výmole a menšie jaskynné priestory. Tieto krasové formy skúmal
v roku 1987 RNDr. Mitter a vypracoval o nich rozsiahlu prácu. Priamo v stenách
Čertovej doliny sa nachádzajú dve menšie jaskynky. V blízkom okolí, t.j. v
doline Galičky, sa nachádza 6 jaskýň. Najväčšou jaskyňou je Čertova jaskyňa
v bočnej dolinke pri ústí Čertovej doliny. Jaskyňa bola už dávno známa a dobre
prístupná, takže je značne zdevastovaná. Z dôvodu ochrany vzácnej jaskynnej
fauny ako i zabráneniu ďalšiemu poškodzovaniu, bola pracovníkmi NP Muránska
planina uzatvorená. V doline, asi v jej strednej časti je zaujímavý útvar,
ktorý ale nie je prirodzeného pôvodu. Jedná sa o časť prehradzovacieho múru
pri stavbe železnice, ktorý vytvára dojem skalného mosta. Vplyvom času a prírodných
procesov splýva s okolím a vytvára dojem prirodzenosti. Pre výskyt vzácnej
flóry, bola Čertova dolina vyhlásená za prírodnú rezerváciu.
Leží JZ smerom od Tisovca, lemuje z južnej strany vrch
Červená. Tiež sa jedná o hlbokú kanoňovitú tiesňavu, ktorej dnom preteká Rejkovský
potok. Jeho vody sa v suťovisku tratia a na inom mieste sa zase objavujú.
Nachádzame tu niekoľko kaskád a menších vodopádov. Sú známe aj menšie jaskynné
útvary, ktoré ale nespĺňajú kritériá jaskyne. V blízkosti kaňonu ležia tri
rozsiahle závrty a v dne jedného z nich sa nachádza známa jaskyňa Kostolík,
ktorú bližšie popíšem v ďalších častiach. Lokalita bola vyhlásená za prírodnú
rezerváciu, z dôvodu výskytu vzácnej flóry. Za zmienku stojí spomenúť Jelení
jazyk a rôzne iné druhy chránených rastlín. Z fauny je známy mlok škvrnitý,
ďalej vysoká zver. V hornej časti kanoňu v blatách pri pramenisku Rejkovského
potoka sa zdržujú diviaky. V stenách tiesňavy, v dutinách, bola jaskyniarmi
videná divá mačka.
Ide o najvýznamnejšiu krasovú lokalitu Tisovského krasu. Celé územie leží západne od Tisovca, asi 6 km. V tomto priestore nachádzame takmer všetky krasové javy. Sú tu dve línie závrtov, v tvare "Y", ktoré vyznačujú podzemné toky a tým aj podzemné priestory v smere na sever, do Teplice. V týchto líniáchje 24 závrtov. Niektoré závrty sú činné, t.j. stále sa prehlbujú, niektoré zasa odvádzajú povrchové vody. Práve tieto spomínané činné závrty sú predmetom prieskumu jaskyniarov z dôvodu prieniku do existujúcich, ale doposiaľ neobjavených priestorov. Môžeme tu pozorovať krátke potôčiky, ktoré po niekoľkých metroch od prameniska miznú v ponoroch. Týchto ponorov tu poznáme päť :
Už z názvu vyplýva, že na tomto vrchu stál kedysi hrad,
podľa ktorého dostal názov Hradová. Súčasným výskumom sa zistilo, že hrad
stál v 13. - 15. storočí. Je to krasová oblasť, ktorá leží najbližšie k Tisovcu.
Svojím východným výbežkom zasahuje priamo do mesta. Ide o pretiahly vápencový
chrbát s nadmorskou výškou 893 m n.m. V horných častiach prechádza do obnažených
skalných hrebeňov, s osobitným útvarom Okrúhla skala. Ing. Kámen prirovnával
Hradovú k "dieravému syru", z dôvodu veľkého počtu jaskýň. Doteraz ich je
zaregistrovaných 13. Sú to väčšinou malé horizontálne jaskyne, ktoré sa obtiažne
hľadajú, pretože ich vchody sú ukryté v hustých kríkoch. Často slúžia ako
úkryt divej zveri.
Väčšími jaskyňami sú :
Masív Kášter je budovaný štyrmi geologickými jednotkami,
ktoré sa od seba líšia horninovou náplňou, metamorfózou (premenou) a deformáciou.
Hlavný hrebeň Káštera sa tiahne v smere SZ - JV a južným výbežkom zasahuje
do mesta. Vyznačený je kótami Magnetový vrch (964 m), Pacherka (960 m) a Kášter
(908 m). Rozčlenený je niekoľkými bočnými dolinami s občasnými vodnými tokmi.
V blízkosti kóty 908 m sa nachádzajú dve bralá vystupujúce z lesného porastu,
ľudovo zvané "Kochy" V tomto masíve je registrovaných 12 jaskýň a jedna priepasť.
Ide o podobné jaskyne ako sú na Hradovej, pretože Kášter má veľa morfologických
znakov ako Hradová. Jaskyne Káštera a Hradovej sa nachádzajú zhruba v rovnakej
nadmorskej výške ( okolo 700 m ). Medzi najväčšie jaskyne patria:
Snáď najznámejšou jaskyňou v okolí Tisovca je jaskyňa
Kostolík. Je to typ puklinovo riečnej jaskyne, t.j. že pôvodnú puklinu modeloval
vodný tok, pravdepodobne Rejkovský potok. Svedčí o tom tzv. stropné koryto,
ktoré sa tiahne stropom celej jaskyne. Hneď za portálovým vchodom je veľká
sieň, kde môžeme sledovať stopy zvetrávania. Dno je pokryté hrubými kameňmi
a klzkou hlinou. Po zdolaní úzkej pukliny sa dostaneme do priestornej klembovitej
sály, podľa ktorej dostala jaskyňa pravdepodobne meno. Nazýva sa aj "Sieň
netopierov".V týchto miestach vidíme peknú kvapľovú výzdobu, ako sú sintrové
náteky, stalagmity, stalaktity cibuľkovitého tvaru, pagodovitý stalagmit.
Prevláda biele zafarbenie, no v niektorých miestach okerová až hnedá, čo svedčí
o prímesiach železa a mangánu vo vode. Opisovaná výzdoba je živá, je zreteľný
prítok vody. V čase vyššieho stavu vody sa napĺňajú malé kaskádovité jazierka
tzv. "Rímske kúpele". Ďalej postupujeme úzkymi meandrovitými chodbami. Na
stene jednej z nich je viditeľný podpis G. K. Z. Laskomerského, učiteľa z
Brezna (1824 - 1908) z roku 1841 a nápis "Gluck auf !" čo bol pozdrav starých
nemeckých baníkov. Celá jaskyňa je dlhá okolo 250 m, časť týchto priestorov
však tvoria úzke plazivky, tzv. "Bludisko". V miestach s nápismi je vstup
do 12 m hlbokej priepasti. Jaskyňa končí zahlinenými priestormi. V minulosti
bola značne devastovaná, preto bol jej vchod uzatvorený. V súčasnosti je zimoviskom
netopierov, prevažne druhu podkovár, ktorých tu zimuje 100 - 120 jedincov.
Ich stavy pravidelne sledujú pracovníci NP Muránska Planina.
Môžeme ju zaradiť medzi jaskynné vyvieračky, jej poloha
a predpoklady na ďalší postup sú najväčšie. Vstup do jaskyne je možný umelým
otvorom, ktorým sa dostaneme do úzkeho zablateného priestoru. V týchto miestach
môžeme sledovať stopy koróznej modelácie vody. Postup do ďalších častí je
obtiažny, pretože prechádzame chodbou s hrubými ostrými kameňmi, výčnelky
na strope sú tiež ostré. V čase vyššieho stavu vody, už voda preteká týmto
suťoviskom. Ďalším postupom sa dostaneme k trom úzkym jazierkam, ponad ktoré
musíme prejsť. Výzdoba je tu chudobná, zreteľné sú malé brčká a sintrové náteky.
Prichádzame k obtiažnej vertikálnej časti, za ktorou sa priestor rozšíri do
priestrannej chodby, pokrytej klzkou hlinou. Ďalší postup je plynulejší, aj
keď prechod širokého ale nízkeho priestranstva je možný len v podrepe. Tu
sú dobre viditeľné erozívne tvary. Chodba sa ďalej zúži, do plazivky naplnenej
klzkým blatom. Po jej zdolaní vidíme po ľavej strane krásny členitý stalagnát,
výšky asi 2 m - najväčší kvapľový útvar v jaskyni. Priestor sa znovu rozširuje
a vchádzame do "Siene Petra Ošusta". Tu sa chodby rozvetvujú. Jedna pokračuje
rovno do najväčších priestorov jaskyne - tzv. "Žabej chodby". Postup je tu
obtiažny, nakoľko dno vypĺňajú mohutné skalné bloky, čiastočne zasintrované.
V ľavej strane chodby je malé jazierko s krištáľovo čistou vodou. Táto chodba
je ukončená zatopenou časťou - sifónom, do ktorého sa potápali potápači pri
pokusoch objaviť ďalšie pokračovanie jaskyne. V roku 1994 sa tu stala tragická
nehoda pri ktorej zahynul český potápač Miroslav Nešvera z Kladna. Druhá vetva
odbočuje vľavo po aktívnom toku potoka Teplička, vedľa 12 m vysokého kaskádovitého
vodopádu. Vstup do týchto častí je možný pri nižších stavoch vody. Nachádzame
tu jazierka, kaskády a zaujímavý povrch stien, malé hráškovité útvary - dôsledok
speleoaerosolu. Je tu zlá viditeľnosť z vodnej triešte, ako aj veľký hukot
padajúcej vody. Táto chodba končí tiež sifónom.
Priepasť Michňovú zaraďujeme k tzv. "jaskynným priepastiam".
Svojou hĺbkou 105 m je v súčasnosti najhlbšou priepasťou Muránskej planiny.
Je vybudovaná vo vrchných wettersteinských vápencoch na tektonickom zlome, ktorý
bol postupne vyerodovaný. Jej vstupný otvor bol v 20. rokoch umele uzatvorený
pastiermi, pretože doň padal dobytok. Znovu bol otvorený v 50. rokoch tisovskými
jaskyniarmi. Priepasť bola neskôr vystrojená 13. kovovými rebríkmi, takže zostup
do nej je pomerne jednoduchý. Po zlezení vstupného komína sa ocitneme v úzkej
puklinovej chodbe, ktorou prídeme na miesto zvané "Hrazda", čo je vlastne kovová
tyč upevnená v stenách chodby. Slúži ako pomôcka pri nástupe na druhý rebrík,
ktorým vchádzame do veľkej sály. Výzdoba je tu pomerne chudobná, steny sú sfarbené
do tmavohneda, dno je pokryté hrubou pohyblivou sutinou. Na čelnej stene vybudovali
jaskyniari symbolický cintorín, ktorým si uctili pamiatku svojich zosnulých
kolegov. Chodba sa tu rozdeľuje. Jedna pokračuje úzkou puklinou tzv. "Chodbou
objaviteľov", druhá vedie po suťovisku na rebríky do "Prvej priepasti". Na jej
dne sa obe chodby spoja. Zostup rebríkom v týchto miestach je pomerne zložitý,
pretože sa tu prestupuje z jedného rebríka na druhý. V týchto miestach už nachádzame
peknú kvapľovú výzdobu vo forme stalagtitov. Ďalšími dvoma rebríkmi sa dostaneme
nad "Druhú priepasť". Posledným rebríkom vchádzame na dno jaskyne. Môžeme tu
vidieť jazierko s pritekajúcou vodou a krásny sintrový vodopád. V zahlinenom
dne vidíme vykopanú sondu, ktorou sa jaskyniari snažili nájsť pokračovanie priepaste.
V nej bola nameraná hĺbka 105 m. Nad sondou nás upúta reliéf ženskej postavy
z hliny, ktorý vytvoril v minulosti Bedřich Polák, profesor na Hutníckej priemyslovke.
Malým rebríčkom vystúpime k najkrajšiemu kvapľovému útvaru priepasti - "Záclonám",
sú to vlastne 3 - 5 m vysoké ploché stalagtity, ktoré pripomínajú zhrnutý záves.
Priepasť je zimoviskom netopierov prevažne druhu podkovár malý. V 70. rokoch
pri exkurzii v jaskyni s redaktorom denníka Pravda bol objavený krúžkovaný netopier,
ktorého vek podľa krúžku bol 33 rokov. Krúžkovaný bol v Budapešti. Michňová
bola dlhodobým pracoviskom jaskyniarov, preto nad jej vstupným otvorom vybudovali
malú chatku, ktorá slúži dodnes.
Učite mnohí absolventi našej školy by mali na túto tému
čo dodať. Napíšte nám, radi umiestnime Vaše príspevky na WWW stránke Vašej školy.
e-mail: SPŠ Tisovec